Reality šou sa dajú robiť kultivovanejšie, naozaj som o tom presvedčený. Aj zo zahraničnej tvorby by sa dalo povyberať to kvalitné. Keď je reč o tej prvej skupine, obsah a profesionalita spracovania väčšiny slovenských programov ma irituje. Nezačalo sa to včera, posledné dva roky ma iritujú programy súkromných televíznych staníc. Na druhej strane programy verejnoprávnej televízie ma nudili viac ako dva roky. Našťastie sa to za uplynulý rok trochu zlepšilo. Spomínané iritovanie trpí dokonca aj minister kultúry. Je zaujímavé, že až pred pár mesiacmi o tom prehovoril. Každopádne ho hnevá idiotizovanie spoločnosti. Podľa mňa do istej miery televízia vytvára normu alebo akceptovaný štandard súčasnej spoločnosti. Ak budú dávať formáty, v ktorých prezentujú primitívnych ľudí vo vyhrotených situáciách, tak ich bude divák v podobných situáciách napodobňovať a bude to dokonca považovať za normálne. Televízia ľudí neurobí hlúpejšími, len ich povzbudzuje v tom, aby sa tak prejavili. A prečo sa to deje? Prečo sa to javí tak, že súkromné televízie nemajú žiadny morálny problém? Odpoveď je jasná. Súkromné televízie sledujú takzvané „píplmetre“. To znamená, že sa riadia vyslovene číslami. Podľa tohto môže televízia vyskúšať hocijaký formát. „Píplmetrom“ si odskúša úspech a tento úspech legitimizuje teoreticky hocijaký obsah. Až pokým to nezačne vadiť takému ministrovi kultúry, a ten podnikne opatrenia. Ale čo dovtedy s nami, ktorí sme iritovaní deň čo deň? Ja tvrdím, že neexistujú len slovenské televízie, máme aj zahraničné. A je tu samozrejme aj internet.
Treba k tomu dodať jedno veľké ale. Podobne ako v televízii, aj na internete je čoraz viac násilia, vulgarizmov i sexu. Môžeme sa mi snažiť úmysel nášho „surfovania“ zabaliť do kadečoho. Aj to robíme. Najčastejšie sa časté využívanie internetu obhajuje potrebou vzdelávania sa a potrebou informovanosti.
Vskutku, mnohí chcú byť v obraze, chcú byť informovaní o každodennom dianí. Tí cieľavedomejší tie informácie chcú pretaviť aj do vzdelania. A tu sa vynára prvý z problémov. Chce to dôveryhodné informácie. V podstate to je na nás, aby sme dokázali identifikovať valiace sa informácie ako dôveryhodné alebo nie. Nie každý to vie. Osmelím sa aj na tvrdenie, že väčšina to nevie. Ak je reč o vzdelaní, je priemerne inteligentnému človeku úplne jasné, že internet nie je najlepší zdroj vzdelania v prípade ak nemáme na mysli zopár odborných kníh a časopisov v digitálnej podobe. Je absolútne na mieste, ak vás vedúci bakalárskej alebo diplomovej práce pokarhá, keď sa v použitej literatúre objaví Wikipedia. Čo sa týka informovanosti, cítiť tu podobný posun ako pri televíznych novinách komerčných televízií. „Infotainment“ je novodobý pojem, ktorý hovorí o skĺbení informácie a zábavy. A o toto ide väčšine ľudí. Totiž v hlavách mnohých ľudí je zábava pridaná hodnota k informáciám. Nemyslím si. Podobne ako pri televízii, aj tu sa legitimizuje teoreticky hocijaký obsah. Prístup na stránky s nevhodným obsahom často nie je nijako obmedzený a obvykle stačí len kliknúť myšou na svojom počítači alebo tlačidlom mobilu, ktoré potvrdzuje, že máte viac ako 18 rokov. Treba brať do úvahy, že nielen počítač, ale dnes už aj väčšina mobilných telefónov umožňuje priamo prístup na internet, a tým k celej škále služieb a informácií určených dospelým. Osobitným fenoménom sú sociálne siete. Diskusie a blogy sú priestorom pre vyjadrovanie svojich myšlienok. Dôležitým parametrom je anonymita, ktorá legitimizuje absolútne všetko. Nadávky, vulgarizmy, urážky, manipulácie, kačice. Chýba ale diskrétnosť, korektnosť, serióznosť. Čo s tým? Naozaj máme toľko času, aby sme sa zapodievali týmito vecami? Treba filtrovať tie veci, ktoré nás posúvajú ďalej, od tých, ktoré nás brzdia. A nielen brzdia. Niekedy sme obeťami devolúcie. Podľa môjho skromného názoru prázdne detské ihriská a vysoká návštevnosť sociálnych sietí predstavuje devolúciu. Detí, ale aj ich rodičov. Prázdne knižnice, kníhkupectvá, domáce knihovničky a zároveň vysoká návštevnosť sociálnych sietí je taktiež devolúcia.
