Členenie ľudského spoločenstva sa deje vo veľkej miere tradicionálne v zmysle, že hranice istého štátu sú tak už 40 rokov, tak aj naďalej nech tak ostanú. Nie je to samozrejme úplná pravda, tie hranice sa vytvárali z určitého dôvodu. Niekedy praktického a rozumného, inokedy agresívneho, vojnového. Sú tu spoločné hodnoty ako jazyk, vlajka, hymna, obyčaje. Vytváranie Európskej únie sa začalo až po vojnách s istým úmyslom. Zhrnul by som to do jednoduchej túžby: „Chceli sme žiť lepšie“, nech to už znamená čokoľvek. EÚ má v prvom rade hospodársky charakter, napriek tomu sa zväčšuje skupina ľudí, ktorí sa pýtajú nasledovné: „Cítiš sa ako Európan?“ Ja sa hanbím, ale neviem čo na to povedať, ani neviem čo to vôbec znamená. V každom prípade keby sa pýtali na strednú Európu, bolo by to o niečom inom.
Tento región je niečím charakteristický, niečím svojský, niečím taký… Iný a jedinečný. O ktorých krajinách je tu ale reč? Jednoznačne sa jedná o Slovensko, Česko, Poľsko, Maďarsko a Slovinsko. Ale ďalšie štyri štáty ako Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko a Lichtenštajnsko sú problematické. Politicko – ekonomicky sa sami zaraďujú do západnej, ale geograficky do strednej Európy. Ja si vyberám geografické rozdelenie. Myslím si, že to má svoju logiku. Stredná Európa ako každý región má svoje dominanty. Podľa môjho úsudku by nimi mohli byť mestá, ktorých história sa tiahne ďalej do minulosti, niektorým až do stredoveku. Vyberiem si reprezentatívne mestá a miesta, s ktorými som nadobudol priamu skúsenosť posledné obdobie.
Začnem ako inak, Slovenskom. Okolo známej symbolickej dediny – Terchovej – sa rozprestiera Malá Fatra. Mal som možnosť tam pobudnúť týždeň a tak objavovať klenoty prírody. „Kopčeky“ ako Malý a Veľký Kriváň sú zrejme celoslovensky známe, ale takisto Veľký a Malý Rozsutec dopĺňajú obraz Malej Fatry do celistvosti. Človek pri pohľade z hôr v momente, keď je súčasťou majestátnosti veľkého diela zabúda na vysvetlenie vedcov, že je to jednoduché podsúvanie sa jednej litosférickej dosky pod druhú. Ak naša duša cíti krásu, nezaoberá sa týmto vysvetlením. Celá oblasť je nádherná, ale keď si mám vybrať iba jednu vec z plejády zážitkov z Malej Fatry, tak to sú Jánošíkove diery. Ďalšou zastávkou na Slovensku pre mňa bol Lomnický štít. Je slovenskou dominantou, no napriek tomu mnohí ho ešte nezdolali. Zdolať ja samozrejme silné slovo, zdolávajú ho horolezci. My ostatní sa vyvezieme lanovkou. Stojí to ale za to.
Salzburg je rakúske mesto, hlavné mesto Salzburska, blízko nemeckých hraníc. Existuje dokonca historický slovenský názov: „Soľnohrad.“ Má asi 150 000 obyvateľov. Keď som tam prvýkrát došiel, mal som pocit ako keby som bol v inom svete. Jednalo sa na jednej strane o veľkoleposť architektúry, na druhej strane „tá čistota.“ Jediný špak od cigarety tam nebol badateľný. Znie to ako maličkosť, ale sú to dôležité maličkosti. Ešte dôležitejšie ako čistota je duch mesta. Mesto žije operou a hlavne klasicistickým hudobným skladateľom, Wolfgangom Amadeom Mozartom. Na každom kroku badať okrem suvenírov známe sladkosti „Mozartkugeln.“ Meno asi netreba prekladať. Na Slovensku ich vidno tiež v žlto – červenom balení. Tie sú podľa Salzburgčanov tie menej dobré. Viac im chutia tie v striebornom prevedení. Zatiaľ som nemal tú česť. Cestovno – turistický ruch je podľa domácich slabý. Tvrdia, že v Salzburgu sú vo veľkej miere starí ľudia. Nechápal som to, veď na uliciach som videl húfy mladých ľudí. Až pri ďalšej mojej zastávke v strednej Európe som zistil, ako to mysleli.
Mníchov je po Berlíne a Hamburgu tretím najväčším nemeckým mestom. Je hlavným mestom Bavorska. Má asi 1,3 milióna obyvateľov. V Salzburgu narážali na to, že Mníchov je preplnený študentmi a v porovnaní so Salzburgom je to obyvateľstvom mladé mesto. Známe je predovšetkým „Oktoberfestom,“ ktorý sa mi ešte nepodarilo navštíviť. Podarilo sa ale základňu automobilky BMW. Majú tam vybudované atraktívne múzeum. Nachádzajú sa pri „Olympiapark,“ kde sa konali tragicky známe letné olympijské hry v roku 1972. Pár kilometrov východne sa nachádzajú takzvané „Anglické záhrady“ v strede s „Čínskou vežou.“ Pri tejto veži hrala dychová hudba a čapovalo sa lahodné mníchovské pivo. Jednoducho balada. Skoro som zabudol na moju prvú zastávku v Mníchove. Jedná sa o „Technické múzeum“ na ostrovčeku vytvorenom riekou Isar. Keď som zisťoval, kde je spomínané múzeum, ochotný Mníchovčan mi po určení správneho smeru s úsmevom položil otázku, koľko času chcem venovať tomu múzeu. Odvetil som: „Snáď 3 hodiny.“ Vedel som totiž, že je tam čo pozerať. V tom sa začal ešte viac smiať a lúčiac sa odvetil: „Veď na to monštrum by nestačil ani celý deň.“ Pravdupovediac mal pravdu. Poctivo by to trvalo snáď aj celý deň.
Budapešť predstavuje ďalšie významné dejisko strednej Európy. Je hlavným mestom Maďarska a má približne 1,7 milióna obyvateľov. Podobne ako Bratislavou, aj tu preteká Dunaj. Slováci v tomto meste tvoria štvrté najväčšie etnikum s počtom okolo 5000 osôb. Čo sa týka náboženstva, žijú tu prevažne rímski katolíci. Toto mesto má bohatú históriu, čo sa samozrejme odráža aj na pamiatkach. Nevyhnutne tu musím spomenúť „Parlament.“ Zúčastnil som sa na jednej exkurzii v priestoroch parlamentu a musím povedať, že to stálo za to. Takisto ohúrený som bol „Bazilikou svätého Štefana.“ „Námestie hrdinov“ je miesto, ktoré som navštívil hádam najčastejšie. Dôvodom bola prítomnosť celoročného cirkusu, zábavného parku a zoologickej záhrady v blízkosti tohto námestia. Ten kto túži po relaxe si nájde svoje hlavne v kúpeľoch, ktorých je to neúrekom. Na kopci nad mestom sa týči „Citadela,“ odkiaľ je prekrásny pohľad prakticky na celé mesto. Tu pekne vidno aj z niektorých filmov známe budapeštianske mosty. V „žalúdku“ kopca, na ktorom stojí „Citadela,“ sa pred stáročiami vytvorila jaskyňa, kde sa momentálne slúžia denne trikrát omše. V Budapešti, podobne ako v Mníchove sa tiež nachádza ostrovček, tentoraz na Dunaji. Volá sa „Margit sziget“ a je častým lákadlom turistov.
Spomedzi vymenovaných miest nemám ani jedného favorita. Všade sa mi páčilo, všade by som sa chcel raz vrátiť. Sú jedinečné a neopakovateľné tak, ako celá moja stredná Európa. Áno, cítim sa ako Stredoeurópan.
