Spomienky, vzdelanie a skúsenosti. To je život!

Autor: Jozef Košík | 10.7.2014 o 17:11 | (upravené 10.7.2014 o 22:11) Karma článku: 9,86 | Prečítané:  518x

Pred mnohými rokmi som bol na jednom pohrebe v Rimavskej Sobote. Pochovávali brata mojej babky. Dodnes si pamätám si ale kázeň z obradu. Viete, to sú tie veci, ktoré si kvôli kombinácii citového rozpoloženia a zdanlivej dôležitosti zapamätáte až do konca života.

Nie som si istý, ale možno úplne prvá spomienka v mojom živote je zážitok zo zábavného parku v Budapešti. Boli sme v takej tmavej rakete, ktorá sa hýbala do strán. Pokiaľ si dobre spomínam, ja som sa tam nebál, no moja mladšia sestra vrieskala. A práve preto som si to zapamätal. Takéto hmlisté spomienky sú veľmi zábavné, také snové.

Je zaujímavé aké a ktoré veci sa nám zachovajú v hlave, v pamäti. Iba tie, ktoré nás zaujímajú? Tie, ktoré nás ohúria? Nie, isteže zabudneme aj na chvíľkové senzácie, veď televízne noviny ich ponúkajú každý deň. Zapamätáme si tie dôležité veci? A čo je vlastne dôležité? Ako vieme dopredu, že si zaznamenávame to dôležité? Intuícia? Niekto nám napovie, čo je dôležité? To môže. Ale bude to iba názor toho druhého. V horšom prípade nami chcú manipulovať a presviedčajú nás čo je dôležité.

Nakoniec to bude kombinácia týchto faktorov. Intuitívne si zapamätáme praktické veci z dôvodu pudu sebazáchovy. Praktické zručnosti, ktoré potrebujeme k prežitiu. Napríklad žuť, prehĺtať. Vždy som rozmýšľal či skúsenosti z prvých rokov života dieťatka nie sú dôležité natoľko, aby si ich človek zapamätal. Iste, svetu v takom veku ešte nerozumieme, ale prečo to nie je vymyslené tak, aby som si pamätal všetko? Ale predsalen sa zachovali spomienky aj z tých čias. Len intuitívne. A potom sú tu veci, ktoré nepotrebujeme k životu, ale vedomosť o nich nám obohacuje, spestruje a skvalitňuje životy. Podľa niektorých.

Spomínaná kázeň v Rimavskej Sobote mala takúto pointu: Aká je to škoda, že keď odíde človek, berie si so sebou všetky skúsenosti, vedomosti a hodnoty, ktoré nadobudol počas života. V americom romantickom filme by povedali, že neodišiel úplne a žije naďalej v nás. Je to gýčové, ale je v tom pravdy. Isteže žije v našich spomienkach naďalej. Z času na čas si asi každý spomenie na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Časom sa spomienky transformujú, menia sa. Ja mám skúsenosť ako spevák v jednej maďaskej skladbe, keď spieva: „Pamätám sa iba na to pekné.“ Nie je to samozrejme celkom pravda, ale vekom človek si trochu zidealizuje spomienky. Aj u vás to tak funguje?

Pozostalí si možno položia otázku, že čo zanechali ich blízki za sebou? No v lepšom prípade deti. Najviac čo človek môže dať svetu, sú deti. Ale nie hocijaké. Deti so správnymi hodnotami, ktoré vychovali neúnavne podľa najlepšieho vedomia a svedomia. A tí o generáciu neskôr urobia to isté. Že čo sú to správne hodnoty? To si každý zodpovie sám. Ale intuitívne by sme mnohí našli prierez hodnôt. Mladí väčšinou vo svojom zabehnutom živote nerozmýšľajú často nad týmito vecami. Nad zmyslom. Zmyslom života. Seniori už áno. Toto sa javí ako prirodzené. Príroda takto odbremenila mladých ľudí od predčasných melancholických pocitov. Neplatí to samozrejme u každého, ľudia sú rôzni. Mladý človek sa možno bojí smrti, lebo je mladý a život má nenaplnený (čo to je naplnený život?). No práve to napĺňanie púta jeho pozornosť a nemyslí na koniec. Seniori zas majú naplnený život, niektoré ich plány vyšli, niektoré nie. To je život. Niekto je zmierený so smrťou, iný nie. U starých ľudí veľakrát nastupuje aj demencia. Ja neviem či je to zas nejaký nástroj pre zvládnutie prichádzajúceho konca, ale javí sa mi, že dementní ľudia sa neboja smrti.

Pred niekoho je otázka zmyslu esenciálna, najdôležitešia otázka zo všekých, pre iného je to zas irelevantné. Zaujímavé je, že sme dostali rozum, logické myslenie, sebauvedomovanie. Na Zemi sa vytvárali veci až nakoniec prišiel človek. A ten si uvedomil, čo všetko bolo vytvorené. A sám tvorí v istom zmysle ďalej. Niektorí ignorujú možnosť pátrania po dôvodoch existencie, niektorí sa tým zaoberajú celý život. Skúmať máme čo, zamýšľať sa, filozofovať nad okolitými javmi. Mnohí nemajú záujem skúmať, čudovať sa, pozastavovať sa nad vecami. Nad vecami, ktoré sú zdanlivo jasné ale po otázkach typu ako a prečo sme stratení. Zisťujeme, že kĺžeme po povrchu.

Je smutné sledovať ako sa z detí vytráca schopnosť čudovať sa. Táto schopnosť je totiž hybnou silou. Sám mám veľkú túžbu poznať všetko podstatné. Nie vyskúšať, iba hlupák chce vyskúšať všetko. Ale mať vzdelanie, poznatky so širokým a hlbokým záberom. Polyhistor označuje človeka, ktorý má všestranné vedomosti, vzdelanie, rozhľad. Z nášho regiónu to bol Matej Bel narodený v Očovej v roku 1684. Bola to doba, v ktorej usilovný a šikovný človek sa mohol stať takzvaným polyhistorom, vedné disciplíny nemali také hlboké poznatky ako dnes. Aj keď pochybujem, že Matej Bel naozaj ovládal všetko. Dnes byť polyhistorom je nemožné. Vedná disciplína majú svoje podskupiny, oddelenia, kde na projektoch pracujú veľakrát tímy ľudí, odborníci na úzko špecifickú oblasť. Poznatkov je veľa, záber je hlboký. Človek je limitovaný a preto neostáva čas a energia na široký záber.

Tu je dôležité filtrovať poznatky. Bojím sa, že práve toto sa dnes na slovenských školách neučí. V budúcnosti si predstavujem filtre (či už to budú ľudia alebo stroje), ktoré budú rozhodovať o relevantných informáciách a tých nerelevantných. Toto zaváňa krehkosťou voči manipulácii. Myslím si, že by sa každý mal naučiť filtrovať, aby sme sa nestali bábkami a otrokmi v rukách kohosi. Vzdelanie slúži práve na to, aby človek robil tie dobré rozhodnutia na základe dostupných informácií. Aby bol odolný voči zahlteniu nepotrebných informácií. Niekedy ani vzdelanie nestačí. Objem a rýchlosť prísunu informácií sa tak zväčšili za posledné roky, že sa stávame ľahko zmanipulovateľnými a ovládateľnými. Stávame sa zmätenými a naša rozhodovacia schopnosť slabne. Náš mozog má problém so spracovávaním.

Vracajúc sa k Rimavskej Sobote a ku kázni, čo by bolo, keby sa zachovali všetky skúsenosti a poznatky po našich predkoch? Treba to? No niečo určite áno. Sú veci, ktoré si treba zaznamenať. Spôsoby sú rôzne. Niekto natáča filmy, iný píše knihu alebo blog. A potom ostatní filtrujú. Zdieľajme si informácie, vedomosti. Najlepšie tie, ktoré nás obohatia dlhodobo. Pre niekoho je to Biblia, pre niekoho filozofické traktáty, pre niekoho blog. Je to len na nás, akú bonboniéru si vyberieme.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?