Uviedol by som pár viet o bohu. Tvrdí sa, že boh je termín, ktorý často označuje najvyššiu bytosť, o ktorej sa vo všeobecnosti verí, že je vládcom alebo stvoriteľom sveta alebo je svetu imanentný. Existuje niekoľko rôznych definícií. Boh v niektorých náboženstvách nemusí byť bytosťou, ako uvádza predchádzajúca definícia, a môže byť vykladaný ako najvyššia pravda, nekonečno, prírodný duch. Niektoré koncepcie boha môžu obsahovať antropomorfické atribúty, kým v niektorých je nemožné alebo rúhavé predstavovať si boha v akejkoľvek fyzickej podobe.
Sú tu rôzne predstavy boha, napríklad kresťanská, judaistická, islamská. Bolo by na dlho vymenovať všetky ich charakteristiky. Ale napíšem radšej pointu. V mnohých veciach sa zhodujú. Pre všetky tri náboženstvá je to absolútna, duchovná, najdokonalejšia, vnútorne bohatá a pritom dokonale jednoduchá osobná bytosť nachádzajúca sa mimo priestoru a mimo času, stvoriteľ sveta a spasiteľ človeka. Boh je večný, žije v neustálej prítomnosti. Prečo potom tá náboženská neznášanlivosť? Dá sa povedať, že problémom je interpretácia boha jednotlivých kultúr. Kým kresťania vyznávajú vieru v mieri, fanatický islam sa charakterizuje ako agresívny a útočný . Je skupina ľudí, čo sa domnieva, že boh celkom určite existuje, ale iba ako projekcia v našej mysli. Predstava o bohu je príliš subjektívna. Veď už len to je dôkazom, že boha rôzne kultúry a národy vnímajú značne odlišne. Takíto ľudia hlavne kvôli silnému subjektívnemu vnímaniu hovoria, že skôr neexistuje. Iní si ale myslia, že to má objektívne riešenie. Je alebo nie je. Ak áno, tak to má aj svoje dôsledky.
Nasledujúci príklad je dosť nepravdepodobný, no napriek tomu sa stal. Jeden pán prišiel za profesorom teológie a filozofie s jednou intelektuálnou otázkou ohľadom kresťanstva. Spolu si ju zodpovedali. Pán prišiel o týždeň opäť za profesorom, teraz už ale mal pripravených 20 otázok. Zodpovedali ich. Spolu sa ešte stretávali párkrát a výsledkom bolo: „Myslím si, že som sa stal kresťanom." Nám sa ale ťažko verí, že na základe argumentácií niekto začne veriť. Myslím si, že je to skôr naopak. Uveríme alebo nie a potom hľadáme argumenty. V Spojených štátoch amerických istý pán skúmal či existuje boh. Po výskume napísal knihu: "Pravdepodobnosť existencie boha." Dospel k záveru, že existencia boha má pravdepodobnosť 67 percent. Detaily jeho výskumu nepoznám, ale tomuto číslu by som veľký význam nepripisoval.
Vidíme veriacich, ktorí sa nesprávajú morálne. Na druhej strane sú ateisti, ktorí majú vysokú morálku. Budem ešte konkrétnejší. Slovensko je mimoriadne religiózna krajina a máme tu korupciu akú máme. Susedné Česko ja jedna z najateistickejších krajín Európy a odhadoval by som českú korupciu podobne ako slovenskú. A popritom tieto dve krajiny stoja na dvoch rôznych koncoch spektra viery. Čím to je?
Jedným z najhlbšie zakorenených mýtov, ovplyvňujúci myslenie súčasného sveta, je myšlienka, že veda pomohla odstrániť vieru v nadprirodzené javy, a tým aj vieru v boha. Je to veľmi rozšírený a mylný mýtus, ktorý nanešťastie spôsobil zmätok v zmýšľaní mnohých ľudí o poznatkoch modernej vedy.
Mnohí ľudia sú dnes presvedčení, že viera v boha a v nadprirodzené javy vznikla na primitívnom stupni vývoja človeka. Staroveký človek bol konfrontovaný s mnohými druhmi procesov a udalostí, ktoré presahovali jeho chápanie. Jeho život závisel od úrodnosti obilia a plodnosti dobytka. Ďalšie hrozby ako hrom, blesk, búrka a choroba mu naháňali strach. Keďže staroveký človek týmto procesom nerozumel a bál sa ich, reagoval jednoducho detsky: zosobňoval ich. Keď bolo napríklad zatmenie mesiaca, pripisoval to nejakému démonovi, ktorý sa snažil „uškrtiť" mesiac. A tak sa človek pokúšal všemožnými čarami a druhmi náboženstva démona odohnať. Taktiež keď zahrmelo, myslel si, že to prehovoril nejaký boh, a keď sa zablýskalo, pripísal to akémusi zlomyseľnému duchu, ktorý ho možno chce zničiť. Domnieval sa, že pozorovaním nezvyčajných prírodných javov sa môže naučiť predpovedať, čo chcú „bohovia" urobiť.
Pred niekoľkými storočiami sa však začali rozvíjať vedecké metódy skúmania javov a dnes rozumieme procesom v prírode stále viac. Napríklad vieme, že zatmenie mesiaca nespôsobuje diabol, ani blesky a choroby nie sú spôsobené zlomyseľnými duchmi. Objavili sme, že prírodné procesy sú neosobné a v princípe úplne predvídateľné. Preto sa už pri ich objasňovaní nepotrebujeme opierať o myšlienku na boha a nadprirodzené javy. Boh sa stal irelevantný, nepotrebný. A tak si veľa ľudí začalo myslieť, že veda vyvrátila existenciu Stvoriteľa, že ju urobila nepotrebnou - ba dokonca nemožnou.
To je však očividný klam. Vezmime si taký osobný automobil. Je pochopiteľné, že primitívny človek, ktorý auto vidí prvýkrát a nerozumie princípom jeho fungovania, môže uveriť, že vo vnútri stroja je boh(konštruktér), ktorý stroj poháňa. Ak napríklad auto išlo plynule, mohol si myslieť, že konštruktér má rád vodiča, a ak auto odmietlo fungovať, tak to pripísal tomu, že vodiča rád nemá. Samozrejme, primitívny človek sa „scivilizoval", vyštudoval strojárstvo a postupne zistil, že vo vnútri auta nie je nikto. Nepotreboval si už predstavovať nikoho ako vysvetlenie princípu, na ktorom stroj pracuje. Pochopenie neosobných princípov automobilového motora bolo dostatočné na vysvetlenie práce tohto stroja, čo platí dodnes. Ak by sa však tento človek rozhodol, že na základe princípov fungovania automobilu môže poprieť existenciu konštruktéra, ktorý auto navrhol - to už je nesprávne. Je to zmätok v kategóriách, ak predpokladáme, že naše ponímanie neosobných princípov, podľa ktorých príroda a vesmír fungujú, vedie k popretiu viery v existenciu osobného Stvoriteľa, ktorý navrhol, vytvoril a udržiava veľký „stroj", ktorým vesmír je.