Takíto závistlivci uznávajú tiež nesprávne hodnoty, pretože sa pozerajú slepými očami. Vnímajú len povrchné veci, nejdú do hĺbky duše a nechcú si uvedomiť jednu dôležitú vec. A to je tá, že aj oni by sa mohli považovať za šťastných a možno sú ešte šťastnejší než nejaký bezduchý milionár. Nemôžeme predsa považovať za šťastie drahé auto, milióny na konte, prepychový dom so záhradou alebo bohatých rodičov. To sú len niektoré zložky šťastia, a to úspech a radosť. Okrem toho má ale šťastie aj inú zložku. Záleží už len od neho, aký rebríček hodnôt si zvolí. Častokrát sa nedarí. Veľakrát si pritom povieme to staré známe: „Prečo sa to stalo práve mne?" Pritom nemyslíme na iných, ktorých postihlo možno ešte niečo horšie. V tomto sme my ľudia veľmi sebeckí, a to hovorím samozrejme aj o sebe. Sebaľútosť je v nás zakódovaná rovnako ako základné fyziologické potreby - jesť, piť. Nehovorím však, že je to na škodu. Mnohým sa uľaví, keď sa niekomu posťažujú. Faktom však zostáva, že sebaľútosť ničí ľudské vnútro a tiež psychiku. Zaujímavé je, že mnohí z nás si to ani neuvedomujú a prijali tento stav, prípadne sú zmierení so životom prežitým vo vnútornom strese a obavách z budúcnosti. Človek si teda naozaj nevie vážiť to, čo má. Nevie si uvedomiť, čo je preňho v prvom rade dôležité. Ja za dôležité považujem predovšetkým pozitívne myslenie. Konečný jav je len zavŕšením šťastného obdobia, ktoré k nemu viedlo. Uvedomil som si nasledovné. Cesta k cieľu je krajšia než ten samotný cieľ. Znie to čudne, ale je to tak u mnohých. Túžba po dosiahnutí niečoho je silnejšia, ako cieľ a teda šťastní sme kvôli našim túžbam.
Rokmi prichádzajú aj choroby, stres, únava, nedostatok energie, elánu. Sme takí starí, nakoľko sa cítime byť starí. Aj keď má starý človek pekné spomienky, premôžu ho momentálne problémy, najčastejšie tie zdravotné. Silnejšie sú tým, že sú aktuálne. Šťastie ako dlhodobá charakteristika ľudského konania, vnímania, neobchádza nešťastné chvíle a nie je teda sledom radostných momentov. Je skôr označením schopnosti prekonávať nešťastie a navzdory nepriazňam problémov napĺňať život. Je umením znášať utrpenie, vyrovnávať sa s nepríjemnosťami, ostať verný svojim ideálom aj za nepriazne okolností. Je teda zápasom, bojom, charakteristikou osobnosti. Niekedy sa hovorí, že treba vedieť byť šťastným a je v tom mnoho pravdy. Prax potvrdzuje, že pozitívny pohľad na svet úzko súvisí zo zdravím. Aj keď mnohí ľudia vidia pôvod šťastia najskôr v peniazoch, v konečnom dôsledku každý uprednostní zdravie a v tomto prípade je jedno, či ide o človeka s pozitívnym pohľadom na svet, alebo o pesimistu. Môže si však zdravý pesimista svojím správaním privolať chorobu, a tým skutočne nešťastie? A môže si človek, ktorý verí, nezáleží v čo, sám pomôcť a zázračne vyzdravieť? Vnútorné nastavenie človeka je teda určite veľmi dôležité, aj keď sa nedá tvrdiť, že si svojím myslením môžeme zapríčiniť chorobu. V prípade, že naozaj vážne chorí ľudia sa vzdajú a nesnažia sa dodržiavať rady lekára, šanca na prežitie je u nich porovnateľne nižšia ako u tých, ktorí pre svoje uzdravenie nasadia všetky sily.
Asi intuitívne zistíme, že materiálne chápanie javov, vecí, ale hlavne šťastia prináša sebecké myšlienky, ktoré keď nie sú vhodne usmerňované, môžu prerásť v niečo horšie. Takým príkladom môže byť napríklad túžba jedinca byť „šťastným" na úkor druhého jedinca, dokonca aj v rámci jednej rodiny. Takáto budúcnosť nie je lákavá pre nikoho. Najsmutnejšie je ale to, že my si to vyberieme. Nemôžeme sa vyhovárať na ostatných, že to kvôli nim... Ak stratíme našu schopnosť dávať humánnosť do popredia, nech sa jedná o čokoľvek, je to zlý začiatok a hlavne začiatok veľkej chyby. Keďže kauzalita funguje, bude to mať dôsledky. A môžeme sa dostať do situácie, keď už bude neskoro. Ďalším veľkým problémom je, že napriek našej racionálnej spoločnosti, priamy varovný prst sa málokedy ukazuje a keď sa to deje, tak iba so slabou razanciou. Človek podľa doby v ktorej žije, podľa neustáleho porovnávania situácií, skúseností a veku začína byť kritický v chápaní voči svetu, voči ostatným. Ono je to v poriadku, veď kritika usmerňuje, využime teda toto naše právo.